V stredu 25. novembra budú viaceré budovy po celom Slovensku nasvietené na červeno. Červená farba symbolizuje súdržnosť s prenasledovanými pre svoju vieru po celom svete. Kresťania sú najviac prenasledovanou náboženskou menšinou na svete, upozorňuje na to pápežská nadácia ACN Slovensko. Poukázať na tento problém má Týždeň pomoci prenasledovaným kresťanom. Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie je podľa ACN pre Slovensko čas upriamiť pozornosť na tých, ktorí slobodu stále nemajú. „Uplynulo už 30 rokov, odkedy sa nemusíme báť prenasledovania alebo diskriminácie pre svoju vieru. Môžeme chodiť do kostola, verejne sa modliť, hovoriť o viere v Boha a snažiť sa ukázať krásu viery aj v spoločnosti. Žiaľ, nie všetci bratia a sestry vo svete majú takéto šťastie,” povedal riaditeľ ACN Slovensko Miroslav Dzurech. Pri tejto príležitosti budú aj naše kostoly svietiť v čase od 17.00 do 20.00 na červeno. Myslime na našich vzdialených prenasledovaných bratov a sestry vo svojich modlitbách.
Ponúkame vám niekoľko svedectiev prenasledovaných kresťanov, prebratých z knihy “ja som n / hlas mučeníkov”, zverejnené so súhlasom www.kumran.sk/
NIE SI TU VÍTANÁ /Afrúz, Irán/
Afrúz, iránska moslimka, nehľadala Ježiša, keď ho našla. Hľadala pomoc. Pokoj pre svoju myseľ. Niečo, čím by utíšila bolesť. Jej život sa trieštil pod tlakom práce, školy a nepríjemných pochybností o islamskej viere. Možno, hovorila si v duchu, by som mala zahodiť za hlavu všetok ten stres a stať sa poetkou. Básnici v Iráne požívajú veľkú úctu a to by jej krvnému tlaku veľmi prospelo. Keď mala pocit, že ju život tlačí k zemi, volala k Alahovi. Nie, nevolala, priznáva, ale vyhrážala sa. „Ak mi chceš pomôcť,“ modlila sa, „ešte dnes sa mi zjav. Ak mi dnes v noci nedáš znamenie, začnem žiť materialisticky a hriešne.“ Potom zaspala a mala videnie.
„Izba sa naplnila svetlom. Myslela som si, že už je ráno, ale neskôr som si uvedomila, že je polnoc. Zdvihla som hlavu a videla Ježiša Krista. Mal na sebe biele oblečenie. Hoci nikdy predtým som nevidela Mesiášov obraz, vedela som, že to nemôže byť nikto iný.“ Vzala si pero a papier, v prípade, že by prehovoril. To aj urobil a povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť.“ Potom sa videnie skončilo. Rozčúlilo ju to. Nechápala, čo jej tým chcel povedať. „Hľadala som Mohamedovho boha,“ spomína, „a prišiel za mnou Ježiš! Ako je to možné? Zbalila som svoj modlitebný koberček a povedala som si: ‚Už mám toho dosť! Idem spať!‘“
Na druhý deň sa jej Mesiáš zjavil opäť. „Vari som ti nepovedal, aby si sa ukryla v mojom tieni, kde nájdeš bezpečie?“ opýtal sa jej. Teraz už bola skutočne zmätená. Keď sa videnie skončilo, pomyslela si: Bol to Mesiáš? Je on tým pravým Bohom? Mala by som predsa vidieť Alaha alebo Mohameda! Kolega v práci si všimol, že Afrúz je akási nesvoja. Vraj ju znepokojuje skutočnosť, že už dlhší čas nevidela svoju matku, ktorá žije v Amerike – vyhovárala sa. Mladík zrazu utrúsil, že nasleduje Ježiša, a dodal: „Boh je vždy s tebou. Boh je láska. Posťažuj sa mu, vypočuje ťa.“ Žasla. „V Iráne je skôr výnimkou, aby vám v práci niekto len tak povedal, že je kresťan,“ zamyslene konštatuje. Afrúz mu teda ukázala slová, ktoré jej Ježiš povedal. Kolega potajomky otvoril Bibliu – tú knihu predtým nikdy nevidela – a nalistoval Evanjelium podľa Matúša 11, 28. Udivene čítala: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť.“ „To bol začiatok mojej viery,“ prezrádza. Zároveň to bol začiatok odporu zo strany ľudí, ktorí nesúhlasili s jej novým náboženským presvedčením.
Keď si chcela nájsť novú prácu, zistila, že firmy spolupracujúce s iránskou vládou nechcú zamestnávať kresťanov. „Vláda ich núti odoberať kresťanom výhody, znižovať im plat a odmietať poistenie,“ vysvetľuje. Dostala ponuku od súkromných spoločností, ale s nižším platom a bez akýchkoľvek výhod. Vďaka cirkevnému spoločenstvu sa zoznámila s kresťanom, za ktorého sa vydala. Tým proti sebe poštvala tajnú iránsku políciu. Keď pár prišiel vo svadobnú noc do hotela, zadržali ich a kládli im otázky o ich cirkevných aktivitách. O pastorovi. A žiadali dôkaz, že sú skutočne zosobášení. Polícia ich síce nakoniec prepustila, ale obaja boli týmto zážitkom natoľko otrasení, že sa rozhodli presťahovať do severného Iránu, kde azda budú môcť žiť slobodnejšie.
Obaja sa aktívne zapojili do služby v cirkvi. Afrúz sa zamerala na prácu s kresťanskými ženami v Iráne aj zahraničí. Keď sa im narodila dcéra, úrady ich začali obťažovať, pretože sa rozhodli dať jej kresťanské meno – Emmanuel. Po ukončení predškolského vzdelávania im vedenie škôlky odmietlo vydať potvrdenie o dochádzke, aby Emmanuel mohla nastúpiť do základnej školy. Afrúz sa obávala, že im úrady dcérku vezmú s tvrdením, že jej nedokážu zabezpečiť patričné vzdelanie. Rodina sa teda opäť presťahovala, uvedomujúc si Ježišove slová: „Amen, hovorím vám: Niet nikoho, kto opustí dom, či ženu, bratov, rodičov alebo deti pre Božie kráľovstvo, aby v tomto čase neprijal mnohonásobne viac a v budúcom veku večný život“ (Lk 18, 29 – 30).
Čeliť pozemskej nespravodlivosti si vyžaduje odvahu a vieru v Ježiša, ktorý sľubuje, že sa o nás postará. Afrúz a jej rodina všade narážajú na odmietnutie: v práci, škole, hoteli, novom meste. Keď sa k nim ľudia zachovajú nespravodlivo, nepomstia sa im podľa princípu „oko za oko“, pretože vedia, že existuje aj niečo viac než tento viditeľný svet. Vedia, že ich čaká čosi väčšie – večnosť. Ich kočovný život pripomína stať z Listu Hebrejom, kde sa píše, že Ježišovi nasledovníci sú „na zemi cudzincami a pútnikmi… Pravda, túžia po lepšej vlasti, po vlasti nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto“ (Hebr 11, 13. 16). Modlime sa za pokoj mysle pre našich prenasledovaných bratov a sestry v Kristovi, ktorí každý deň odvážne kráčajú vo viere.
SILA UTIECŤ AJ VYDRŽAŤ /Abdí, Somálsko/
Keď Abdího začali jeho únoscovia biť, sňali mu z očí pásku. Chceli, aby videl, prečo podzemná kobka, v ktorej sa nachádza, tak príšerne zapácha. Chceli mu nahnať strach. Zabralo to. Plesk! Abdí nikdy nezabudne na strašný pohľad na tri mŕtve telá, ktoré ležali pokrútené v rohu miestnosti, pohodené jedno cez druhé. Striasol sa od hrôzy, čakajúc ďalší úder. Plesk! Znovu ho udreli po chrbte dreveným obuškom. „Bože, zachráň ma,“ zašepkal. „Ušetri môj život.“ Tresk! Všetko sa ponorilo do tmy.
Predošlú noc spal Abdí vo svojom jednoizbovom domčeku spolu s manželkou a tromi deťmi. Tešil sa na to, čo mu Boh pripravil na ďalší deň. Žiaľ, v Somálsku mnohí ľudia nepovažujú Boha Biblie za dobrú zvesť, ale za zlú. Abdí sa zrazu prebudil na dupot ťažkých topánok po betónovej dlážke. Mal pocit, akoby sa ocitol v nočnej more: štyria vojaci z extrémistickej skupiny aš-Šabáb, oblečení v čiernych šatách, naňho mierili ruskými samopalmi AK-47. „Vstávaj, ty odpadlík!“ prikázal mu jeden z nich. Ostatní zatiaľ prehľadávali miestnosti, akoby čosi hľadali. Jeho manželka sa krčila v rohu, deti plakali. Vojak mu pritisol hlaveň pušky k spánku. „Kde pracuješ, ty niktoš?“ spýtal sa votrelec. Zrazu iný vojak našiel v Abdího vaku niekoľko stránok z Biblie, každú označenú krížikom. Ďalší schmatol Abdího pod krk a vytiahol ho von. Zvyšní dvaja ho sotili na zem, zviazali mu ruky za chrbtom a oči prekryli šatkou. Abdí vedel, že na to, aby sa človek dostal do väzenia či bol zabitý, stačí vlastniť zopár stránok z Biblie. Muži ho donútili nastúpiť do dodávky a zmizli. Abdího manželka okamžite skontaktovala ich kresťanských priateľov. „Prosím, horlivo sa modlite za Abdího,“ naliehala na nich. „Modlite sa, aby sa mu podarilo utiecť.“
O niekoľko hodín neskôr ho únoscovia začali mučiť. „Odkiaľ ich máš?“ spýtali sa ho a trhali pritom stránky z Biblie. „Poznáš aj iných takých, ako si ty? Ako sa volajú?“ Plesk! Ďalší úder do chrbta dreveným obuškom. Plesk! Potom nasledovala jeho tichá modlitba a dočasná úľava bezvedomia. Každý ďalší deň musel Abdí znášať nekonečnú bolesť. Zápach v cele sa stupňoval, keďže nemal k dispozícii toaletu.
Po desiatich dňoch vojaci odpratali rozkladajúce sa mŕtvoly, aby vytvorili priestor pre ďalších dvoch väzňov. Ich príchod bol pre Abdího lúčom svetla v temnote. Jedného dňa strážcovia dovolili trojici mužov vyjsť na niekoľko hodín von. Abdí zhlboka vdychoval čerstvý vzduch a pozorne si prezeral hlinenú stavbu. Jeho spoluväzni si všimli to isté čo on: stenu, ktorú by mohli preliezť. V noci si premysleli útek. Povzbudzovali sa otázkou: „Čo môžeme stratiť?“ Vedeli však, že na to, aby sa im útek podaril, budú potrebovať špeciálnu príležitosť. A tá sa im aj naskytla. O niekoľko dní neskôr dozorca omylom nechal dvere cely odomknuté. Trojica väzňov počkala zopár minút a potom vybehla z budovy smerom k stene. Keď sa k nej dostali, ozvali sa výstrely. Jeden z väzňov klesol na zem. Abdí a druhý muž preliezli cez múr a vbehli do tmy. Prešmykovali sa z jednej uličky do druhej, aby sa zbavili svojich prenasledovateľov.
V Abdího dome zazvonil telefón. Jeho manželka takmer odpadla, keď v slúchadle začula hlas, o ktorom si myslela, že ho už nikdy nebude počuť. „To nie je možné!“ vykríkla. „Kde si? Si skutočne nažive?“ Rozplakala sa a vzápätí mu bežala v ústrety, aby ho odprevadila do nemocnice. Abdí mal niekoľko zlomenín. Ruku mu museli dať do sadry. Keď sa vyliečil, neprestal dôverovať Ježišovi.
O rok neskôr stále cítil bolesť z uväznenia a úteku – a zároveň Kristov pokoj. „Som rád, že som tým všetkým prešiel, pretože ma to duchovne posilnilo,“ priznal. „Ľudia sa modlili za môj útek. Ich prosby mi zachránili život.“
Abdí sa stal vedúcou osobnosťou somálskej kresťanskej komunity a bol známy svojou silnou a vytrvalou vierou. Dokonca sa mu podarilo niekoľkých moslimov priviesť ku Kristovi. Jeho vytrvalosť v službe nezostala nepovšimnutá. Napriek veľkej obozretnosti zaplatil za svedectvo o svojej viere tú najvyššiu cenu. Keď sa v jeden decembrový deň roku 2013 vracal z práce, členovia skupiny aš-Šabáb obkľúčili jeho auto a vystrelili naňho spŕšku nábojov. Polícia vytiahla z auta jeho bezvládne telo. Abdí prvý raz utiekol, ale tentoraz vydržal až do konca: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Kto však vydrží do konca, bude spasený“ (Mk 13, 13).
Neprestajne sa prihovárajme za našich prenasledovaných príbuzných, ktorí trpia pre vieru v Ježiša. Naša nádej spočíva v Bohu, ktorému nič nie je nemožné. On nám dá všetko potrebné, aby sme vytrvali až do konca, a urobí to, na čo vlastnými silami nestačíme. Je pre nás výsadou stáť pri prenasledovaných Ježišových učeníkoch v modlitbe a prosiť, aby sa im podarilo utiecť a zároveň vydržať – ako si to Boh praje.
NÁŠ BOH JE VERNÝ // John a Mary, Afganistan
V bunkri vládla tma. Nie však taká, aby v nej John nevidel desiatky hadov, ktoré sa okolo neho plazili. Išlo o najnovšiu taktiku jeho otca, jedného z popredných vodcov Talibanu, ktorou chcel syna mučiť za to, že sa zriekol Alaha a zvolil si Ježiša. Keď to mladíka neodradilo, otec naňho poštval strážneho psa. V otcovej mučiarni trpel osemnásť mesiacov. „Boh mi dával silu,“ spomína John, „a povedal mi: ‚Som s tebou.‘“
Všetko sa to začalo, keď sa John vybral na púť do Mekky v Saudskej Arábii. Odišiel ako moslim a vrátil sa ako Ježišov učeník. Počas cesty sa mu v sne zjavil muž so žiariacou tvárou a v bielych šatách. „Synu,“ prihovoril sa mu, „vidím, že ma hľadáš, ale pravú vieru nenájdeš v Mekke. Tam nie som.“ Počas púte mladíkovi prekážalo pokrytectvo, ktoré videl na každom kroku. Posvätnosť púte poškvrňovalo vykorisťovanie pútnikov v snahe vytĺcť z nich čo najviac peňazí. Keď s tisíckou iných pútnikov kráčal okolo posvätného čierneho kameňa vo Veľkej mešite, napadlo mu: Oni sa klaňajú kameňu! Uctievajú modlu! Vtedy mal John druhé videnie. Ten istý muž v bielom mu povedal: „Upokoj sa, chcem s tebou hovoriť, pretože ťa milujem. Ak ti poviem, kto som, stratíš sedem vecí. Prídeš o Korán a Mohameda. Stratíš rodičov, svoje dieťa, ktoré tak miluješ, príbuzných aj majetok. Prídeš o strechu nad hlavou a vyženú ťa z vlasti.“ Muž ho upozornil, že ak to všetko nevydrží, nemôže ho nasledovať. „Ak mi povieš svoje meno,“ vyhlásil John, „uverím v teba.“ „Som tvoj Boh,“ odpovedal mu muž v bielom. „Som Ježiš Kristus.“
John sa vrátil domov a povedal svojmu otcovi: „Neverím v tvojho Alaha.“ „Si neverec!“ zreval a začal Johna biť. „Ak to povieš ešte niekomu inému, vyrežem ti jazyk!“ „Ja to chcem hovoriť iným,“ odpovedal mu John. „Ak ľuďom povieš, že si sa stal kresťanom, upálim teba, tvoju ženu aj syna!“ Vtedy Johna zatvoril do bunkra, ktorý používali na mučenie nepriateľov Talibanu. Johnove útrapy sa neskončili ani po osemnástich mesiacoch, keď ho otec z bunkra vypustil. Napriek tomu zostal verný Kristovi a Boh prostredníctvom neho mocne konal. Ignoroval otcovu žiadosť, aby o svojej viere nehovoril.
Keď sa Ježiš zjavil aj jeho manželke Mary, povzbudil ju, aby Ježišovi dôverovala. Radoval sa, keď celá jeho rodina – okrem otca – prijala Krista. Keď Mary druhý raz otehotnela, jej otec trval na tom, aby chlapca pomenovali Saíd Muhammad. „Nie,“ namietal John, „bude sa volať Isa [Ježiš].“ „Tvoj manžel je neverec!“ zasipel muž. „Mala by si ísť na potrat.“ Mary pokrútila hlavou a priznala sa k tomu, že aj ona verí v Krista. Otec ju udrel po tvári, až spadla na zem. Potom ju opakovane udieral do brucha a odvliekol k Johnovmu otcovi, ktorý sa k nemu pridal. Keď sa vodcovia Talibanu dozvedeli, koľko členov rodiny odpadlo od Alaha, pripísali to za vinu Johnovmu otcovi a prikázali mu, aby svoje vnúča zabil. Keď sa to dozvedeli obe matky manželov, vymysleli plán, ako by John a Mary mohli utiecť z Afganistanu. Sľúbili im, že sa o vnuka budú starať dovtedy, kým sa situácia nezmení a oni sa budú môcť vrátiť.
Po úteku z Afganistanu vyhľadali lekára, od ktorého sa dozvedeli smutnú správu, že ich nenarodené dieťatko zomrelo. Hrozilo, že aj Mary príde o život, ak plod neodstránia. Keďže si zákrok nemohli dovoliť, John urobil jediné, čo mohol: modlil sa tak úpenlivo, ako len vedel. Na druhý deň žasol, keď videl, že Mary pokojne stojí so šálkou čaju v ruke. Keď sa k lekárovi vrátili, muž neveriacky vytreštil oči. „To dieťa žije!“ zvolal. „Ako je to možné?“ John mu povedal, ako sa za dieťa modlil, a lekár vyhlásil, že to bol zázrak. Niekoľko ľudí v čakárni sa obrátilo ku Kristovi. Johnov otec však naďalej hľadal spôsob, ako sa dvojici pomstiť za ich odpad od islamu. Zistil si ich novú adresu a prikázal im, aby sa vrátili do Afganistanu a zriekli sa svojej viery. Ak odmietnu, zabije ich dvojročného synčeka.
John sa v snahe dieťa zachrániť stretol s viacerými úradníkmi, ale bezvýsledne. Oddanosť tohto mladého páru Kristovi ich stála veľmi vysokú cenu: Johnov otec odovzdal chlapca Talibanu. Zabili ho. Na svojej internetovej stránke sa pýšili fotografiou jeho bezvládneho telíčka, aby medzi nevercov zasiali strach. Johnov otec potom vyvraždil väčšinu príbuzných, pretože sa tiež stali Ježišovými učeníkmi. Keď sa Marin otec dozvedel, že jeho manželka pomohla dcére a zaťovi utiecť, otrávil ju jedom na potkany.
Napriek zármutku nad takouto stratou Mary a John nestratili vieru. Hoci sa v priebehu ôsmich mesiacov museli šesťkrát sťahovať, aby unikli Talibanu, naďalej nasledujú Krista. Dali sa pokrstiť a Mary porodila zdravého chlapca. John, ktorý chce, aby „viac ľudí spoznalo Ježiša“, začal evanjelizovať prostredníctvom internetu. V tom mu nemôžu zabrániť ani hady, ani strážne psy, vyhrážky ba ani smrť. Takáto vernosť nie je výsledkom ľudského úsilia; pramení z Božieho srdca. Pán je verný voči tým, ktorí trpia pre jeho meno.
Kniha proroka Daniela obsahuje príbeh o kráľovi Nebukadnesarovi, ktorý všetkým obyvateľom svojej rozsiahlej ríše prikázal, aby sa klaňali zlatej soche, ktorú dal zhotoviť, inak zhoria v peci. Izraelskí vyhnanci Šadrach, Mešach a Abéd-Nego sa odmietli pokloniť modle. „Nebukadnesar, my sa nepotrebujeme pred tebou obhajovať,“ povedali mu. „Ak nás náš Boh, ktorého uctievame, chce zachrániť z ohňom rozpálenej pece a z tvojej moci, kráľ, vyslobodí nás. Ak aj nie, vedz, kráľ, že tvojich bohov si nebudeme uctievať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, nebudeme sa klaňať“ (Dan 3, 16 – 18). Boh túto trojicu zázračne zachránil, rovnako ako ušetril Johna a Mary, keď sa odmietli zriecť svojej viery a uctievať akýsi kameň.
Podobne ako táto odvážna dvojica, aj ďalší naši bratia a sestry v Kristovi potrebujú naše modlitby. Spoločne prosme Boha, aby im pomáhal v čase nebezpečenstva a núdze. Posmelení ich statočnosťou, zostaňme aj my verní bez ohľadu na výšku ceny, ktorú budeme musieť zaplatiť.