Piatok, 11. január 2019, kostol je stále vyzdobený vianočnými ozdobami, naše oči môžu spočinúť ešte na Jezuliatku v jasliach. Do tejto povianočnej atmosféry prichádzajú naši birmovanci na svoje už siedme stretnutie.
Začali sme ho slávením Eucharistie, v kázni sa nám prihovoril otec Mário. Predstavil nám život mladej talianskej blahoslavenej Chiary Luce Badano, pochádzajúcej z malého mestečka Sassello, ktoré sa nachádza asi 60 km od Janova. Chiara sa narodila 29. 10. 1971 a zomrela 7. 10. 1990, tri týždne pred svojimi devätnástimi narodeninami. Chiarina svätosť spočívala v jej normálnosti. Študovala, športovala a plánovala svoju budúcnosť. Chcela sa stať detskou lekárkou a pôsobiť v nejakej africkej misii. Bola radostným mladým dievčaťom, užívala si život, pričom bola naplnená láskou k Bohu a blížnym.V sedemnástich rokoch jej diagnostikovali rakovinu kostí. Počas ťažkej choroby, ktorá ju postihla, to bola ona, ktorá povzbudzovala ľudí, ktorí prichádzali za ňou na návštevu. Chiara túžila žiť, ale prijala aj tento svoj údel choroby. Hovorila: “Každý okamih je cenný, nemožno ho premárniť. Ak ho dobre prežijeme, potom má všetko zmysel. Všetko sa stáva relatívnym, aj v tých najhorších chvíľach, ak to darujeme Ježišovi...” Túžila mladým odovzdať pochodeň, odkaz, že máme len jeden život a oplatí sa ho prežiť dobre. Jej posledné slová boli adresované jej mame: “Čau mama! Buď šťastná, pretože ja som šťastná...” Dokázala to povedať, lebo žila svoj život s Bohom vo svojom srdci, dennodenne žila z modlitby. Pán farár zo Sassella, Don Bazzano, o nej povedal: “S Chiarou som nikdy neviedol dlhé rozhovory… Keď som ju stretol, bol som zakaždým presvedčený o tom, že sústavne žije v Božej prítomnosti…” Toto je príklad toho, že aj dnes sa dá stať normálnym svätým, hovorí o tom aj jedna drobná epizóda z jej života. Istá známa sa jej pri jednej príležitosti opýtala, či vo svojej partii, keď sedia v bare, rozpráva o Bohu. „Nepotrebujem hovoriť o Kristovi. Ja im ho musím prinášať,“ odvetila Chiara. Nechajme sa inšpirovať touto malou veľkou blahoslavenou a prinášajme tak ako ona svetlo (Luce) Krista tam, kde sme. Po sv. omši sme sa spoločne s naším hosťom pozreli na tému MODLITBA. Podeliť sa s nami o svoju skúsenosť života modlitby prišiel Bohuš Živčák, otec rodiny, otec štyroch detí z podolínskeho spoločenstva Rieka Života. „Počas nášho života sa stretávame s modlitbou. Už od detstva sa učíme jednoduché modlitby a postupne, ako rastieme, by mali prerásť do rozhovoru s Bohom. Kedy sa s Ním rozprávam? Kladiem mu otázky? Očakávam aj jeho odpoveď? Kedy sa modlíme? Je to len vtedy, keď nám je ťažko? Čaká nás nejaká skúška, príde do života choroba, nešťastie v rodine… nie sme v tom trochu sebeckí, ak sa obraciame na Boha len keď to potrebujeme?“ Aj takéto otázky odzneli do pléna birmovancov na úvod prednášky. V prvej časti skupiniek sme sa zamýšľali nad otázkami: „Ako trávime svoj deň? Koľko hodín/minút počas dňa venujeme čomu?“ Podelili sme si našich 24 hodín nadrobné: škola, spánok, jedlo, hygiena, oddych, priatelia, učenie, internet…modlitba a každému vyšiel nejaký pomer času k aktivitám, ktorým venujeme čas. Bohuš cez tieto otázky poukázal na to, že čo je pre nás dôležité, na to si dokážeme nájsť čas. To, koľko času venujeme počas dňa Bohu, odráža skutočnosť, ako je na tom naša viera. Ak Bohu venujem len pár minút denne, je veľmi maličká, nemá kedy rásť, rozvíjať sa. Na Božej strane väčšinou nebýva problém. Boh má na nás čas. Väčšinou sme to my, kto neinvestuje do tohto vzťahu. Evanjelisti na viacerých miestach zachytávajú udalosti, ako sa Ježiš modlí, rozpráva sa so svojím Otcom. Hoci bol Boží Syn, potreboval si prebrať veci s Otcom a rozvíjal tak s ním vzťah, ktorý rástol a upevňoval sa. Keď sám Ježiš potreboval komunikovať s Otcom, o čo skôr my, slabí a hriešni ľudia. Takýto blízky vzťah s Bohom sa dá budovať a rozvíjať v každom veku, netreba čakať, kým budeme dospelí, pracujúci, dôchodcovia… MÔŽEME HO ZAČAŤ BUDOVAŤ UŽ DNES! Sami sme zodpovední za náš rast. Ak chcem rozumieť Bohu, potrebujem s Ním hovoriť. Ak chcem vedieť, ako Boh komunikuje, potrebujem sa to naučiť. Môžeme sa začať s Ním rozprávať cez naučené modlitby, ako Otče náš… a postupne mu hovoriť, ako svojmu priateľovi, čo si myslím, čo prežívam, čo ma teší, z čoho mi je ťažko… Boh sa teší, že s Ním chceme hovoriť a časom sa naučíme počuť aj Jeho odpoveď. Pomocou pre nás môže byť, ak máme okolo seba ľudí, ktorí zmýšľajú rovnako ako my, ktorí sa modlia, môžu nám byť príkladom v tom, ako žiť svoj vzťah s Bohom. Ak chceme vidieť konať Boha v našich životoch, potrebujeme sa odovzdať Duchu Svätému a jeho pôsobeniu, aby viedol náš život.Odovzdať sa Duchu Svätému znamená žiť štyri slová: ČAKAŤ – POČÚVAŤ –POČUŤ – VYKROČIŤ. Očakávať Ducha Svätého, aby prišiel, načúvať tomu, čo hovorí, počuť to slovo a následne vo viere vykročiť a uskutočniť to, čo som počul. Je to proces naučiť sa žiť vo vydanosti, odovzdanosti Bohu, aby On mohol konať a prejavila sa jeho sila v našom živote. Dá sa to naučiť a my v tom môžeme rásť. V druhej skupinke sme si mohli vyskúšať pomodliť sa za seba navzájom, vlastnými slovami tak, ako to vieme, tak, ako to cítime.A tak sme prednáškupremietli do praxe. 🙂
