Posledný novembrový piatok sa stretli naši birmovanci na ďalšom stretnutí. Program je im už známy: sv. omša – malé skupinky – prednáška – malá skupinka, kde diskutujú o téme. Dnešná téma: Prečo sa spovedať kňazovi? Hosťom tohto večera bol p. Miroslav Bujdoš z rehole redemptoristov.
Prihovoril sa nám už v kázni počas sv. omše. V príhovore vychádzal z evanjelia toho dňa, Mt 4,18-22 o povolaní rybárov. Tomuto evanjeliu budú rozumieť všetci tí, ktorí sa pred nejakou úlohou cítili neisto, nepripravení. Na väčšinu úloh, ktoré má Boh pre nás pripravené, sa nebudeme cítiť. Ak nás Boh volá, vykročme do toho, nie preto, že sme pripravení, ale Boh je pripravený konať v našom živote. Boh si nás obľúbil v takom stave, v akom nás našiel, plných nerestí, hriechov, slabostí… Boh si totiž nepovoláva kvalifikovaných, ale kvalifikuje povolaných. Čo je najdôležitejšie, aby sme zvládli úlohu na ktorú sa necítime? Otvorené srdce, ktoré mu je k dispozícii.
Ježiš prichádza k rybárom a ich povoláva. Nevybral si roľníkov, ale rybárov. Prečo? Roľník pracuje na svojom poli sám. Rybári, za Ježišových čias, pracovali minimálne po dvoch, sami nikdy nevychádzali, ale dvaja, traja alebo aj štyria. Roľník prichádza dennodenne na to svoje pole a tu pracuje. Rybár si nemôže povedať “toto je môj kúsok mora, ktorý mi patrí a tu budem loviť len ja”. Roľník vždy meria tú istú cestu na svoje pole. Rybár nikdy nevstúpi do tej istej vody aj keď sa nachádza na tom istom jazere. Povolal tých, ktorí boli ochotní isť s ním a potom ísť aj k iným. Boh robí všetko preto, aby sme boli úspešní, aby náš život za niečo stál a uschopňuje nás k tomu.
Páter Mirosla začal prednášku 3 otázkami: Je tu medzi nami niekto:
1.) … kto sa už pohádal s rodičmi?
2.) …kto sa už nudil v kostole?
3.) …kto urobil ten istý hriech už viackrát?
Odvážne ruky sa dvihli, na základe vašich odpovedí viem, že predo mnou stoja zrelí ľudia, ktorí sú plní ambícii, majú vlastný názor (možno nie vždy správny, máte odvahu protirečiť, to nie je zlé. Zlý môže byť spôsob akým to poviete). Čas strávený s Bohom je vždy dobrý čas.Ak mi na niekom záleží neznudí sa mi.
Pozrite sa na svoje ruky sú čisté. Nie je to preto, že si celý týždeň nič nerobil, ale preto, že si si ich znovu a znovu umyl. Naše oblečenie, keď sa zašpiní, tiež ho nevyhodíme, ale ho dáme do pračky znovu a znovu ho operieme. Takto sa môžeme pozerať aj na svoje srdce.
Byť kresťanom neznamená nikdy nezhrešiť, dosiahnuť stav dokonalosti, bez hriešnosti.
BYŤ KRESŤANOM zn. MAŤ ODVAHU ZNOVA VSTAŤ, POMENOVAŤ VECI, PRIZNAŤ SA K SVOJEJ CHYBE, POVEDAŤ SI: MÁM NA TO A ZNOVA TO IDEM SKÚSIŤ.
Toto je KRESŤAN a toto sa od nás očakáva.
Malé dieťa, kým sa naučí chodiť spadne na zem 15-20000x. A nikto mu po 50-tom páde nepovie:„Tebe to nejde, ty nebudeš chodiť!“ Stále sa nájde niekto kto mu dôveruje, povzbudzuje ho, aby vstal až to raz dokáže.
Prečo takto nepozeráme na seba aj v duchovnej oblasti? Prečo takto nepozeráme aj na ľudí okolo seba?Prečo my sami, keď sa nám niečo nepodarí, jednoducho sa odpíšeme? Keď sme to zvládli pri chodení, prečo by sme to nedali dnes? Máme odvahu vstať?
Ísť na spoveď nie je príjemné, ale potrebné. Aj rodič vstáva v noci k svojmu chorému dieťaťu napriek tomu, že ráno bude musieť ísť do práce.Nie je mu to príjemné, no vie, že je to potrebné a správne. Každý dobrý rodič to spraví. Každý zodpovedný kresťan to spraví, vie že to nie je príjemné, ale vie že je to správne a tak to spraví.Skúsi to znova.
Prečo chodím na spoveď? Boh mi cez ústa kňaza hovorí, chcem tvoj pokrok, chcem aby si napredoval, pretože ja viem čo v tebe je.
Žiť tak, aby som sa za seba nemusel raz hanbiť a povedať môj život bol zbytočný. Predstav si, že vystupuješ po rebríku, prvý schodík v pohode, druhý, tretí… pri piatom sa ti môžu trošku roztrasú kolená, možno sa ti zatočiť hlava k mávaš strach z výšky.Potrebuješ isť vyššie… siedmy stupienok, desiati stupienok…. najväčší „prúser (katastrofa ?)“ je keď vyjdeš hore na posledný stupienok a tam zistíš, že tvoj rebrík je opretý o nesprávny múr. Všetko bolo zbytočné, námaha, točenie hlavy, to, že si sa zapotil, mal si strach, pozbieranie poslednej štipky odvahy… ty si hore a tam zistíš, že tvoj rebrík je opretý o nesprávny múr. Vieš, čo je super? => môžeš z toho rebríka zísť, dnes ešte nie si na poslednom stupienku rebríka. Ak zistíš, že nie si opretý o správne hodnoty života, že si niečo zbabral, môžeš zísť a povedať: „Ježišu, chcem začať znova!“
Prečo by som to mal hovoriť druhému človeku? MOJE HRIECHY = MOJA VEC. S Bohom by som si to už nejako vyriešil sám v prírode, v izbe… načo to povedať druhému človeku? Vezmime si civilné právo: máme sudcu, ktorý ide autom, prekročí rýchlosť, zrazí pri tom človeka, má súd. Dovolíme mu, aby sa súdil sám? Je sudca, vie čo má robiť! Uspokojíme sa s tým? Nie, iný ho bude súdiť! Prečo potom chceme, aby Božie právo bolo hlúpejšie ako to civilné? Prečo chceme, aby cirkevné zákony boli viac ohraničené, ako ľudské? Keď to v civilnom práve funguje, prečo by to nemalo fungovať v Božom práve?
Prečo ja chodím na spoveď? Lebo mi Boh cez ústa kňaza povie: Neodcudzujem ťa! Máš odpustené, môžeš začať znova! A toto chcem počuť znova!
